Rusíni sú svetoví

Andy Warhol: Syn svojej rusínskej matky


Raz vyhlásil, že každý zažije svojich 15 minút svetovej slávy. Tá jeho trvá už niekoľko desaťročí. Andy Warhol sa stal ikonou, ktorá ovplyvňuje umenie dodnes. „Je to najväčší umelec aj v zmysle dnes často prezentovaných nových médií, nie iba druhej polovice 20. storočia. Jeho prítomnosť v dnešnom umení i kultúre vôbec je viac ako iba citeľná,“ hovorí kurátor Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach Michal Bycko.

Mama Júlia
Keď chceme zistiť, kde sa vzalo jeho neobyčajné videnie sveta, musíme sa najskôr zoznámiť s jeho mamou. Práve ju označujú členovia Warholovej rodiny i historici umenia za osobu, ktorá mala na Andyho život najväčší vplyv. Júlia Warhola sa narodila v obci Miková na východe Slovenska a keď jej manžel odišiel za prácou do Spojených štátov, zbalila sa a šla za ním. Do sveta si so sebou vzala aj rusínske tradície a gréckokatolícku vieru. A presne v tomto duchu vychovávala aj svojho syna Andrijka, ako ho volala.

Keď mal Andy šesť rokov, choroba ho na istý čas pripútala k posteli. Júlia sa ho snažila zabaviť, a tak mu dlhé hodiny ukazovala, ako kresliť. Sama mala k umeniu veľmi blízko. Spievala, vyšívala, vyrábala umelé kvety a najradšej maľovala mačky a anjelov.
Andyho kreslenie pohltilo. Pracoval na portrétoch kamarátov či rodiny a popri tom počúval príbehy svojej mamy. Tá mu často hovorila o kraji, odkiaľ pochádzala ona i Andyho otec Ondrej. A to výlučne po rusínsky. Júlia sa nikdy nenaučila plynulo hovoriť po anglicky a so svojim synom sa aj v spoločnosti rozprávala materinským rusínskym jazykom.

Viera a ikony
Keď Ondrej vyberal pre rodinu v Pittsburghu dom, mal iba dve kritéria. Aby sa nachádzal blízko školy a v pešej vzdialenosti od gréckokatolíckeho kostola. Andy tam s mamou pravidelne chodil a stretával sa s oslňujúcimi ikonami svätých. Veriacim ostal aj v čase, keď on sám stvárňoval ikony moderného sveta. „Warhol kreslil obrázky, chodil do kostola a vystrihoval si z magazínov fotky filmových hviezd.  V týchto troch prvkoch nájdeme jeho celoživotné dielo,“ napísal o jeho detstve novinár a spisovateľ Mark Judge.
Andy v neskorších rokoch svojej kariéry dokonca vytvoril niekoľko prác s náboženskou tematikou, vrátane svojej verzie Poslednej večere. Podľa Michala Bycka každý umelec do svojho diela vedome i podvedome vnáša čosi prežitého a videného. „Warhol ako človek bol od detstva veľmi senzitívne naviazaný na svoju matku Júliu. Tá ho do nástupu na strednú školu viedla i vychovávala v rámci možnosti svojho životného poznania, viery i presvedčenia. Detstvo v ontogenéze každého človeka je veľmi dôležitý 'interval' života. Rusínske  zvyky, tradície, viera, ikony, ikonostas, jazyk a vôbec etno nátura i psychológia na ňom zanechali citeľný vplyv. Iba vďaka tomu je Andy Warhol taký jedinečný, identifikovateľný a autentický,“ dodáva Michal Bycko.

 

Michal Baluďanskij: Učiteľ a radca ruských cárov


Popri jeho buste chodili počas vysokoškolských štúdií spisovateľ Ivan Turgenev, ale aj politici Lenin, Vladimír Putin či Dmitrij Medvedev. A spolu s nimi aj ďalší absolventi Petrohradskej štátnej univerzity. Bol totiž prvým rektorom tejto druhej najväčšej vysokej školy v Rusku,  rodák z Vyšnej Olšavy pri Stropkove - Michal Baluďanskij.

Mimoriadne vzdelaný Rusín
Baluďanskij sa narodil do rusínskej rodiny gréckokatolíckeho kňaza na východnom Slovensku. V povolaní otca mal pokračovať aj on, no napokon sa tak nestalo. Na gymnázium nastúpil už ako osemročný. Vďaka mimoriadnym schopnostiam získal štipendium a mohol ísť študovať ďalej. Najprv na Kráľovskú akadémiu práva do Košíc a neskôr aj do Viedne, kde štvorročné štúdium právnickej fakulty absolvoval za dva roky. Práve vo Viedni sa Baluďanskij zoznámil s myšlienkami Jeana-Jacquesa Rousseaua či Adama Smitha. Keďže ovládal okrem rodného rusínskeho jazyka niekoľko cudzích – angličtinu, francúzštinu, taliančinu, nemčinu a maďarčinu – s uplatnením nemal problém.

Ako profesor politických vied a ekonómie pôsobil v maďarskom Nagyvare, prednášal aj na univerzite v Pešti. Keďže sa stal členom tajného jakobínskeho Spolku slobody a rovnosti, jeho progresívne zmýšľanie si všimli aj uhorské úrady. Začali ho prenasledovať a jeho prednášky prísne cenzurovať. Práve v tomto čase však Baluďanskému prichádza pozvanie od ruského cára Alexandra l.

Kariéra v Rusku
V tom čase bol totiž v Rusku nedostatok schopných profesorov, preto sa dvor obrátil na vedecké špičky v Európe. Baluďanskému prišla pozvánka do dusného ovzdušia v Uhorsku vhod, a tak sa aj s rodinou sťahoval do Sankt Peterburgu. Tu prednášal na Pedagogickom inštitúte a bol súčasťou peterburských vedeckým kruhov. Jeho slovo malo takú silnú váhu, že sa s ním radil dokonca aj cár Alexander l. A vybral ho aj ako vychovávateľa pre následníka trónu Mikuláša l.

Keď sa hľadal riaditeľ  pre novovznikajúcu univerzitu v Sankt Peterburgu, skúsenosti a danosti Michala Baluďanského rozhodli, že prvým rektorom školy sa stal práve rusínsky rodák. Pod jeho vedením sa z univerzity stalo dejisko vedeckého a kultúrneho centra vtedajšieho Ruska. Vo funkcii rektora zotrval tri roky.

Keď na cársky trón zasadol jeho zverenec Mikuláš l., Baluďanskij sa stal senátorom a predsedom kabinetnej kancelárie cára. Značnou mierou sa zaslúžil o zrušenie nevoľníctva v Rusku a jeho najvýznamnejším dielom je ruský zákonník Svod zakonov Rosiji, ktorý vyšiel v 15 zväzkoch. Do konca života bol rešpektovaným vedcom, na ktorého sa obracali štátni činitelia. Niektoré pramene tvrdia, že na sklonku života navštíviť aj rodný kraj na východe Slovenska. Zomrel však v Petrohrade, a to ako ruský šľachtic s erbom a mnohými vyznamenaniami.

 

Grigorij Žatkovič: Spoluzakladateľ Československého štátu


Bojoval za to, aby aj Rusíni mohli mať svoj vlastný štát. Začal tým, že docielil pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu. Žiadal pre ňu autonómiu, no československá vláda presadila svoj centralizmus aj na tomto území. Grigorij Žatkovič, ktorý niekedy používal titul prezident Rusínie.

Americký začiatok
Rusínsky rodák Grigorij Žatkovič sa narodil na území dnešnej Ukrajiny, no už ako päťročný sa vysťahoval s rodičmi do Spojených štátov. Tam získal vysokoškolské vzdelanie a do roku 1918 pracoval ako právnik v americkom gigante General Motors. Koniec vojny a nové usporiadanie Európy mu však prinieslo novú životnú úlohu. Americká národná rada Uhro-Rusínov mu dala vypracovať memorandum pre prezidenta Woodrowa Wilsona o postavení Podkarpatskej Rusi v novej Európe.

Žatkovič si jasne uvedomoval, že Rusíni sú svojbytný národ a v tomto duchu pripravil aj svoje návrhy. Jeho požiadavkou bolo uznať Rusínom status nezávislého národa, ktorý by si mohol vytvoriť svoj vlastný štát a ak to nebude možné, variantou je aj autonómia v rámci susedného slovanského štátu. Ako ho cituje vo svojom článku Ivan Pop, Žatkovič vyhlásil: „Naše činy v Amerike sú nezávislé, oddelené od ukrajinských. Ukrajinci majú svoju cestu rozvoja, svoje vlastné organizácie. My máme svoje dejiny, iné než Ukrajinci.“

Americkí Rusíni v referende odhlasovali, že súhlasia s pričlenením Podkarpatskej Rusi k vznikajúcemu Československu. Žatkovičovi na rokovaní budúci prezident krajiny Tomáš Garrigue Masaryk prisľúbil, že "ak sa Rusíni rozhodnú pripojiť k Česko-slovenskej republike, budú mať úplne autonómny štát; aj hranice budú tak stanovené, že Rusíni budú spokojní." Napriek dohodám sa tak nestalo.

Sklamaný návrat
Prezident síce vymenoval Žatkoviča za guvernéra Podkarpatskej Rusi, ktorý sám niekedy používal titul prezident Rusínie, no skutočná moc nad územím ostala v rukách československej administratívy. Požiadavky na autonómiu ostali nesplnené, tak sa Žatkovič rozhodol podať demisiu ako formu protestu proti pražskému centralizmu.

Sklamaný sa vrátil do Spojených štátov. Počas druhej svetovej vojny sa však vrátil k rusínskej otázke a presadzoval obnovenie Československa s troma rovnoprávnymi národmi – Čechmi, Slovákmi a Rusínmi.

 

Ivan Fircak: Najsilnejší muž planéty


Svoju silu predvádzal aj anglickej kráľovnej či československému prezidentovi Tomášovi Garrigueovi Masarykovi. Ivan Fircak bol svojho času najsilnejším mužom planéty. Počas svojich vystúpení dokázal napríklad ležať na rozbitom skle a pritom si poťažkať päťstokilové závažie, žonglovať s ťažkými predmetmi alebo ťahať náklad zubami.

Rusínsky silák
Fircak sa narodil do sedliackej rodiny Rusínov na Podkarpatskej Rusi, ale za prácou rýchlo odišiel do Prahy. Tam sa zamestnal na železničnej stanici pri preklade tovaru. Ivanovi stačilo pol dňa na to, aby splnil normu. Našťastie plácu nedostal za odpracovaný čas, ale za každý kilogram pšenice, ktorý preniesol.

Jeho neobyčajná sila ho priviedla k zápaseniu. Svoj prvý súboj zviedol so známym wrestlerom Viletom, ktorý si zarábal na živobytie v pouličných arénach. Zápas sa skončil zdrvujúcou prehrou Vileta. A Fircaka si všimol rozhodca zápasu Ondřej Neumann, ktorý pôsobil ako tréner. Ten si pod svoje krídla vzal aj siláka z Podkarpatskej Rusi. Fircak ho volal pán profesor a poctivo trénoval s 25-kilovým závažím. Nie len doma na záhrade, ale nosil si ho aj do električky.

Úspech nenechal na seba dlho čakať a v roku 1922 sa Fircak stal majstrom Československa, keď dvihol 150-kilogramovú váhu. To odštartovalo jeho úspešnú športovú kariéru bohatú na zlaté medaily. Okrem toho zvíťazil napríklad aj na súťaži krásy tela v Paríži.

Šoumen
Fircak, prezývaný Ivan Sila alebo Kroton, neskôr šport zavesil na klinec a pridal sa k cirkusu. Vďaka tomu precestoval pol sveta a svoje svaly ukazoval divákom v Európy či Spojených štátoch, dokopy v 64 krajinách. V roku 1928 bol dokonca vyhlásený za najsilnejšieho muža planéty.

Po rozpade Československa sa vrátil do svojej rodnej rusínskej obce na Podkarpatskej Rusi, ktorú okupovalo Maďarsko. Keď mu chceli skonfiškovať automobil značky Ford, radšej ho roztrieskal kladivom, než by ho mal odovzdať okupantom. Za tento čin si však musel posedieť v base. Jeho sympatie k Československu sa nepáčili maďarskej administratíve, ktorá mu bránila v činnosti športovca a herca. Ale napriek tomu, že už necestoval po svete, nikdy na cirkus a silu nezanevrel. Zúčastňoval sa rôznych regionálnych i republikových súťaží v ťažkej atletike, dvíhaní kettlebellu a aktívne podporoval šport.

 

Michal Strenk: Seržant, ktorý vztýčil vlajku na Iwo Jime


Stojí na fotografii, ktorú pozná celá Amerika i svet. Vztyčovanie americkej vlajky na japonskom ostrove Iwo Jima je najznámejšou fotografiou druhej svetovej vojny. Tretí muž zľava na nej je seržant rusínskej národnosti Michal Strenk.

Od ciest na bojisko
Strenk sa narodil do rusínskej rodiny v obci Jarabina na východnom Slovensku. Už ako šesťročný sa však s rodinou vysťahoval do Spojených štátov. V škole vynikal fotografickou pamäťou, ale aj ako kapitán baseballového tímu. Tridsiate roky minulého storočia však poznačila veľká hospodárska kríza. A tak po škole, ktorú absolvoval už pod americkým menom Michael Strank, jeho kroky viedli na stavbu ciest, kde pracoval ako robotník.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa však rozhodol dobrovoľne vstúpiť do armády a bojovať proti fašistom. Pridelili ho k americkej námornej pechote. Veľmi rýchlo sa v bojoch osvedčil a nosil hodnosť seržant i vyznamenanie Purple Heart. V roku 1944 ho ako veliteľa jednotky poslali do boja o strategický bod – ostrov Iwo Jima. Američania na neho zaútočili plnou silou, no vylodiť sa im tam podarilo až vo februári 1945. A tam pod vedením Rusína Michaela, na vyhasnutej sopke Mount Suribachi vztýčili prvýkrát americkú vlajku.

Vztýčená vlajka
Tá však nebola dostatočne veľká, ani dostatočne viditeľná zo všetkých kútov ostrova. Strenkova jednotka sa tak podujala symbol zvýrazniť. Dovliekli viac ako šesťmetrovú tyč i väčšiu vlajku a za účasti fotografa agentúry Associated Press Joea Rosenthala, ju vztýčili. Ten za túto fotografiu neskôr získal najvýznamnejšie novinárske ocenenie – Pulitzerovu cenu. Fotografia sa stala symbolom víťazstva, hoci samotný Strenk sa nedožil ani definitívneho dobytia ostrova. O týždeň po vztýčení vlajky ho zasiahol šrapnel z americkej lode počas toho, ako kreslil do piesku plán ďalšej akcie. Po vojne bolo jeho telo pochované s príslušnými poctami na Arlingtonskom národnom cintoríne, teda na mieste, kde odpočívajú aj americkí prezidenti.

Strenkovi spolubojovníci na neho spomínali ako na najlepšieho mariňáka, akého stretli. Bol známy ako bojovník a vodca, ktorý bol svojim mužov príkladom. Často vraj hovorieval: „Poďte za mnou a budem sa snažiť, aby som vás všetkých priviedol bezpečne domov k vašim  matkám.“ Syn jedného zo šestice mužov, ktorí vlajku vztyčovali, James Bradley napísal knihu Vlajky našich otcov, v ktorej sa rozprával s pamätníkmi tejto udalosti. Jeden z nich mu o Strenkovi povedal: „Bol to ten druh vojaka, o ktorom čítate a o ktorom sa točia filmy.“

 

Jurij Venelin Huca: Otec bulharskej gramatiky


Jeho druhým domovom bolo vtedy všetkými zabudnuté Bulharsko. Pravidelne tam cestoval, aby študoval jeho históriu, folklór i jazyk a pomohol tak tomuto národu s obrodením. Sám bol však Rusín z malej obce na Podkarpatskej Rusi. Jurij Venelin Huca.

Smer Bulharsko
Narodil sa v Tibave, ktorá je dnes súčasťou Ukrajiny, do rodiny pravoslávneho kňaza s rusínsko-rumunskými koreňmi. To bol vhodný základ pre jeho ďalšie vzdelávanie i kariéru. Venelin študoval na Filozofickej fakulte Ľvovskej univerzity a neskôr odišiel do Besarábie, kde sa venoval jazyku a kultúre miestnych Bulharov. Potom odišiel do Moskvy, kde vyštudoval lekárstvo, láska k slavistike ho však nikdy neopustila.

Aj preto pravidelne podnikal poznávacie cesty do Bulharska. Táto krajina bola vtedy súčasťou Osmanskej ríše a úplne zabudnutá európskymi vedeckými kruhmi. V rokoch 1830 až 1831 podnikol do regiónu dlho očakávanú cestu, ktorej cieľom bolo zmapovať podľa možnosti všetky knihy a rukopisy v slovanských jazykoch a jazyku moldavskom či gréckom, ktoré sú uložené v kláštoroch a knižniciach. Venelin sa na istý čas usadil aj v Odese, kde sa v dôsledku nedávnej vojny, zdržiavala veľká bulharská kolónia. Napriek prekážkam a podozrievaniu zo strany Turkov, výsledkom jeho expedície boli historické state, komentáre, slovník i zápisky bulharského folklóru.

Prvá gramatika
Po návrate do Ruska vydal prvú prácu z dejín, literatúry a folklóru Bulharska (Drevnije i nynějšnije bolhare v političeskom, narodopisnom i religioznom ich otnošenii k rossijanam). Tá vyvolala širokú diskusiu v ruských vedeckých kruhoch.

Venelin bol veľmi aktívny, vydával publikácie a vedecké články o slavistike. Mnohé diela boli publikované až po jeho smrti, napríklad aj vôbec prvá gramatika bulharského jazyka. Tvrdá práca a nepravidelný dôchodok mu totiž podlomili zdravie a jeho náhla smrť vyvolala početné reakcie aj v Bulharsku. Na jeho hrobe bolo napísané: „On prvý pripomenul svetu zabudnutý, ale kedysi slávny a mocný kmeň Bulharov a vrúcne si želal jeho oživenie. Pane, vyslyš modlitbu svojho služobníka.“ Náhrobný kameň bol však zničený v časoch Sovietskeho zväzu. Venelinovi jeho rusínsky pôvod a znalosť rusínskej kultúry veľmi pomohlo v dokonalom poznaní slovanských jazykov a prostredia. Venelín hoci bol  Rusín, je považovaný za spoluzakladateľa slavistiky v Rusku a významnú osobnosť bulharského národného obrodenia.

 

Dimitrij Zarechnak: Muž, ktorý tlmočil koniec studenej vojny


Keď sa prvýkrát stretli v napätej atmosfére studenej vojny lídri dvoch superveľmocí Spojených štátov a Sovietskeho zväzu - Ronald Reagan a Michail Gorbačov, bol pritom ešte jeden človek. Prekladateľ s rusínskymi koreňmi Dimitrij Zarechnak.

Najlepšia jazyková výbava
Dimitrij Zarechnak sa narodil neďaleko Bratislavy, jeho otec bol však rodák z Vydrane, rusínskej obce na východe Slovenska. Mama zas pochádzala z rodiny ruských prisťahovalcov. Manželia sa rozhodli tesne po vojne aj s malým synom emigrovať do Spojených štátov. Dimitrij sa s jazykmi stretával od detstva, keďže mama učila ruštinu a otec bol profesorom lingvistiky. Obaja tak dali svojmu synovi ten najlepší základ pre budúcu kariéru prekladateľa.

Dimitrij vyštudoval ruštinu a začal pracovať na ministerstve zahraničných vecí. Po niekoľkých rokoch služby bol menovaný do funkcie diplomatického prekladateľa. V roku 1985 pre neho prišla životná príležitosť. Reagan a Gorbačov sa chystali na stretnutie a prekladať im mal práve Zarechnak. „Noc pred prvým stretnutím nebola najpokojnejšia akú som vo svojom živote mal. Ale jedna z vecí, na ktoré som neprestával myslieť, aby som ostal pokojný, bola, že Reagan a Gorbačov sú obyčajní chlapi a ja len spojka medzi nimi. Rozhodol som sa vo svetle večnosti, že Boh by sa na mňa nehneval, aj keby som urobil chybu,“ opisoval svoje pocity pred dôležitou skúškou prekladateľ pre magazín The Christian Science Monitor.

Pochádzam z Karpát
Zarechnak chybu neurobil, práve naopak. Bol súčasťou stretnutí dvoch lídrov počas rokov 1985 až 1988. Na nich boli často so svojim sovietskym náprotivkom jediní, ktorí sa zúčastnili súkromných rozhovorov dvoch najsilnejších mužov sveta. Okrem toho prekladal aj ich živé diskusie pre televízny kanál ABC a prednášal diplomatické prekladateľstvo na Univerzite v Georgetowne.

Počas jedného stretnutia prezidentov, Gorbačov Zarechnaka prerušil a odrazu sa ho opýtal, odkiaľ pochádza. „Nikdy sa ma to nikto počas prekladu neopýtal. Keď som mu povedal, že môj otec je z Karpát, on povedal, že jeho otec práve v Karpatoch počas druhej svetovej vojny zahynul,“ spomínal Zarechnak pre magazín. 

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.